--- title: Socha Széchenyiho date: 2023-02-14T14:51:00+01:00 author: Admin canonical_url: "https://infosidlo.sk/zaujimavost/socha-szechenyiho" section: Atrakcie --- ![Logo](/assets/images/logo-top-white.svg) ![Wave](/assets/images/bg1.svg) ![Wave](/assets/images/bg2.svg) ![Path](/assets/images/Path.svg) ![SZ](https://infosidlo.sk/assets/images/_w1440/SZ.jpg)![M](https://infosidlo.sk/assets/images/szechenyi-istvan-szobra/_mobileCover/M.jpg) ![SZ](https://infosidlo.sk/assets/images/_w300/SZ_2026-07-07-115033_lfsm.jpg) # Socha Széchenyiho ![Chat GPT Image 7 5 2026 21 42 08](https://infosidlo.sk/assets/images/ChatGPT-Image-7.-5.-2026-21_42_08.png)Pamiatky, hrady, kaštiele [## Samospráva: ![Dunajský Klátov Erb](https://infosidlo.sk/assets/images/Dunajsk%C3%BD-Kl%C3%A1tov-Erb.png) Obec Dunajský Klátov](https://infosidlo.sk/obec-dunajsky-klatov) [![Category image](https://infosidlo.sk/assets/images/ChatGPT-Image-7.-5.-2026-21_42_08.png)Pamiatky, hrady, kaštiele](https://infosidlo.sk/zaujimavosti/pamiatky-hrady-kastiele) Gróf Štefan Sečéni, po maďarsky Széchenyi István; \* 21. september 1791, Viedeň – † 8. apríl 1860, Döbling) bol uhorský šľachtic, politik a národný buditeľ. Uhorsko v období reformného hnutia malo viac vedúcich politikov, no najväčší rešpekt, slávu a prínos môžeme pripísať grófovi Štefanovi Sečénimu. Patril k najväčším strojcom maďarského reformného hnutia v rokoch 1825 až 1848 a k hlavným predstaviteľom Maďarskej revolúcie a boja za nezávislosť v rokoch 1848 – 1949. Pôsobil ako minister dopravy, avšak po porážke revolúcie sa nervovo zrútil a odišiel do psychiatrickej liečebne v Döblingu pri Viedni. Sečéni sa v Uhorsku najmä zaslúžil o založenie Maďarskej akadémie vied a trvalé spojenie Budína a Pešti reťazovým mostom, ktorý nesie jeho meno - Sečéniho reťazový most (maď. Széchenyi Lánchíd). 21\. septembra 1791 sa vo Viedni narodil Štefan Sečéni, neskorší „najväčší Maďar“ (ako ho nazval o generáciu mladší Košút), ako najmladší syn grófskej rodiny. Pre mladíka veľa znamenal osobný príklad otca. Hoci rodina sama seba považovala za maďarskú, v rodinnom kruhu komunikovali po nemecky. Keďže Štefan svoje detstvo a rozhodujúce roky života strávil striedavo v Nagycenku, Šoproni a vo Viedni, aj u neho dominovala skôr nemčina. Svoj denník písal takisto v nemeckom jazyku. Jeho zásluhou je: - -založenie Národného kasína (podľa vzoru anglických klubov ako strediska mladej reformnej generácie a jej aktivít), základy Uhorskej vedeckej akadémie a vznik Vedeckej spoločnosti, postavenie reťazového mostu medzi Budínom a Pešťou, povznesenie chovu koní a konských dostihov (vydal aj knihu „O koňoch“), zriadenie Obchodnej banky, zriadenie Parného mlynu v Šoproni a Pešti, doprava parnou loďou po Dunaji a Balatone, vybudovanie zimného prístavu a lodiarne (Lodiareň v Starom Budíne),regulácia riek Dolného Dunaja („Železná brána“) a Tisy, pestovanie húsenice priadky morušovej v Nagycenku. - - v roku 1836-37 v paláci Széchenyiho podľa vlastných návrhov dal vyhotoviť splachovacie záchody a kúpeľne - podľa archívnych údajov prvé v habsburskej ríše - Po vypuknutí revolúcie 1848/49 sa Sečéni psychicky zrútil. Nedokázal spracovať príčiny, ktoré viedli k jej vypuknutiu. Obviňoval sám seba, ako hlavného vinníka celej revolúcie. Vrodená neuróza sa prejavila na ňom dokonca až v takej miere, že sa viackrát pokúsil aj o samovraždu. Po neustálych halucináciach ho napokon rodina musela odviesť do psychiatrickej liečebne neďaleko Viedne. Döbling bolo miestom, kde sa vtedy liečili zámožnejší pacienti. Sečéni tu strávil zvyšok svojho života – celých 12 rokov zo svojho „apartmánu” ani raz nevyšiel. Keď sa „jeho duša troška upokojila”, začal mať o politiku záujem znova. - -Sečéniho život teda pokračoval aj naďalej medzi stenami liečebne. Pravidelne prijímal hostí, predovšetkým milovanú manželku, grófku Seilern Crescentiu a svojich synov. Sem-tam ho síce chytili menšie-väčšie záchvaty, ale aj pred sklonkom života húževnato tvoril. Na jar roku 1860 sa na ňom prejavila choroba až v takej miere, že rozmýšľal o samovražde. V posledných dňoch života do svojho denníka písal len holé vety: „Blíži sa môj koniec.” „Túžim neexistovať.” „V zúfalstve nemôžem žiť… ani zomrieť.” Nikdy predtým ale nemal odvahu skoncovať s vlastným životom. 1. apríla roku 1860 však napísal: „Neviem zachrániť seba….” A jeho denník – ako aj život – sa tým končí. Na veľkonočný utorok v roku 1860, hoci ho štátna moc chcela pochovať v tajnosti, ho na poslednej ceste k rodinnému hrobu v Nagycenku sprevádzalo takmer 6000 ľudí. [![A](https://infosidlo.sk/assets/images/socha-szechenyiho/_w600/A_2023-02-14-144819_nlii.jpg)](https://infosidlo.sk/assets/images/socha-szechenyiho/_w1640/35433/A_2023-02-14-144819_nlii.webp)