Gróf Štefan Sečéni, po maďarsky Széchenyi István; * 21. september 1791, Viedeň – † 8. apríl 1860, Döbling) bol uhorský šľachtic, politik a národný buditeľ.

Uhorsko v období reformného hnutia malo viac vedúcich politikov, no najväčší rešpekt, slávu a prínos môžeme pripísať grófovi Štefanovi Sečénimu. Patril k najväčším strojcom maďarského reformného hnutia v rokoch 1825 až 1848 a k hlavným predstaviteľom Maďarskej revolúcie a boja za nezávislosť v rokoch 1848 – 1949. Pôsobil ako minister dopravy, avšak po porážke revolúcie sa nervovo zrútil a odišiel do psychiatrickej liečebne v Döblingu pri Viedni.

Sečéni sa v Uhorsku najmä zaslúžil o založenie Maďarskej akadémie vied a trvalé spojenie Budína a Pešti reťazovým mostom, ktorý nesie jeho meno - Sečéniho reťazový most (maď. Széchenyi Lánchíd).

21. septembra 1791 sa vo Viedni narodil Štefan Sečéni, neskorší „najväčší Maďar“ (ako ho nazval o generáciu mladší Košút), ako najmladší syn grófskej rodiny. Pre mladíka veľa znamenal osobný príklad otca. Hoci rodina sama seba považovala za maďarskú, v rodinnom kruhu komunikovali po nemecky. Keďže Štefan svoje detstvo a rozhodujúce roky života strávil striedavo v Nagycenku, Šoproni a vo Viedni, aj u neho dominovala skôr nemčina. Svoj denník písal takisto v nemeckom jazyku.

Jeho zásluhou je:

• -založenie Národného kasína (podľa vzoru anglických klubov ako strediska mladej reformnej generácie a jej aktivít), základy Uhorskej vedeckej akadémie a vznik Vedeckej spoločnosti, postavenie reťazového mostu medzi Budínom a Pešťou, povznesenie chovu koní a konských dostihov (vydal aj knihu „O koňoch“), zriadenie Obchodnej banky, zriadenie Parného mlynu v Šoproni a Pešti, doprava parnou loďou po Dunaji a Balatone, vybudovanie zimného prístavu a lodiarne (Lodiareň v Starom Budíne),regulácia riek Dolného Dunaja („Železná brána“) a Tisy, pestovanie húsenice priadky morušovej v Nagycenku.
• - v roku 1836-37 v paláci Széchenyiho podľa vlastných návrhov dal vyhotoviť splachovacie záchody a kúpeľne - podľa archívnych údajov prvé v habsburskej ríše
• Po vypuknutí revolúcie 1848/49 sa Sečéni psychicky zrútil. Nedokázal spracovať príčiny, ktoré viedli k jej vypuknutiu. Obviňoval sám seba, ako hlavného vinníka celej revolúcie. Vrodená neuróza sa prejavila na ňom dokonca až v takej miere, že sa viackrát pokúsil aj o samovraždu. Po neustálych halucináciach ho napokon rodina musela odviesť do psychiatrickej liečebne neďaleko Viedne. Döbling bolo miestom, kde sa vtedy liečili zámožnejší pacienti. Sečéni tu strávil zvyšok svojho života – celých 12 rokov zo svojho „apartmánu” ani raz nevyšiel. Keď sa „jeho duša troška upokojila”, začal mať o politiku záujem znova.
• -Sečéniho život teda pokračoval aj naďalej medzi stenami liečebne. Pravidelne prijímal hostí, predovšetkým milovanú manželku, grófku Seilern Crescentiu a svojich synov. Sem-tam ho síce chytili menšie-väčšie záchvaty, ale aj pred sklonkom života húževnato tvoril. Na jar roku 1860 sa na ňom prejavila choroba až v takej miere, že rozmýšľal o samovražde. V posledných dňoch života do svojho denníka písal len holé vety: „Blíži sa môj koniec.” „Túžim neexistovať.” „V zúfalstve nemôžem žiť… ani zomrieť.” Nikdy predtým ale nemal odvahu skoncovať s vlastným životom. 1. apríla roku 1860 však napísal: „Neviem zachrániť seba….” A jeho denník – ako aj život – sa tým končí.

Na veľkonočný utorok v roku 1860, hoci ho štátna moc chcela pochovať v tajnosti, ho na poslednej ceste k rodinnému hrobu v Nagycenku sprevádzalo takmer 6000 ľudí.