Obce Veľká Paka, Malá Paka a Čukárska Paka ležia na území Žitného ostrova (maď. Csallóköz) a v minulosti patrili pod Bratislavskú stolicu. Prvé významnejšie osídlenie sa doposiaľ potvrdilo archeologickými vykopávkami až z obdobia doby bronzovej (asi 1300 pred n. letopočtom). Po vzniku Uhorského kráľovstva a jeho rozčlenení do komitátnej sústavy sa Žitný ostrov stal súčasťou dvoch kráľovských komitátov - Bratislavského a Komárňanského.

Obce Veľká, Malá a Čukárska Paka, ležiace v hornej časti ostrova sa dostali pod správu Bratislavského komitátu, od začiatku 14. storočia Bratislavskej stolice (Comitatus Posoniensis, Pozsony vármegye, Pressburger Gespanschaft). Osobitosť Veľkej Paky bola v tom, že už od stredoveku podliehala Bratislavskému hradnému panstvu a teda bola fakticky v správe Bratislavských hlavných županov, ktorí v obci často zvolávali rôzne súdy a zhromaždenia.

Názvy spomínaných obcí sa dajú sledovať už od stredoveku. Prvý raz sa názov obce spomína na listine palatína Rolanda z roku 1250 a to ešte v pôvodnom jednoduchom tvare „Paka“. V neskorších desaťročiach bolo pôvodné územie obce rozdelené medzi viacerých majiteľov a dosídlené novými obyvateľmi, čím vznikli tri od seba nezávislé obce. Na území patriacom Bratislavskému hradnému panstvu vznikla dnešná obec Veľká Paka. Jej názov sa postupne vyvíjal v dvoch rovinách. Obec kontinuitne používala starobylý názov Paka, ako to dokazujú mnohé stredoveké listiny. Napríklad v rokoch 1313 - 1323 nachádzame názov obce v šľachtickom predikáte miestneho zemana Leopolda „de Paka“, v roku 1325 pri metácii (vyhraničení hraníc) Sásy ako „villa Paka“, alebo v roku 1350 pri inej metácii ako „Poka“. Popri tomto názve sa začal začiatkom 14. storočia používať aj iný názov, síce zatiaľ v menšej miere, ktorý mal odlíšiť Veľkú Paku od ostatných dvoch Pák v šľachtickom vlastníctve. Základným rozlíšením malo byť poukázanie v názve na výskyt kostola a fary v obci. Už v roku 1317 sa stretávame s názvom „villa Paka Sancti Ladislai“, ktorý preberá patrocínium kostola do názvu obce. Logickým vyústením dlhodobejšieho používania tejto formy názvu by bola jeho transformácia len do tvaru Svätý Ladislav. Tento typ názvu sa však v Pake neujal a od polovice 14. storočia ho nahradil všeobecnejší názov Egyházaspaka, ktorý môžme voľne preložiť do slovenčiny ako Kostolná Paka. Nachádzame ho v listine z roku 1388, ktorá spomína hostí usadených vo Veľkej Pake „hospites de Eghazaspaka“. Názov Kostolná Paka sa potom používal aj v nasledujúcich storočiach.

Najstaršie urbáre Bratislavského hradného panstva uvádzajú tieto názvy Veľkej Paky - 1574 "Eghazas Paka" a 1646 „possessio Paka, que Egyhazaspaka vocator“. Teda ešte aj v polovici 17. storočia bol medzi miestnym obyvateľstvom používaný názov Kostolná Paka. Naopak 18. storočie prinieslo postupnú zmenu názvu obce. V roku 1736 polyhistor Matej Bel použil ešte vo svojich vlastivedných notíciach, pri opise Bratislavskej stolice, pre neho starobylý názov Egyházaspaka, v dobových úradných písomnostiach sa už začal používať nový názov obce - Nagy Paka. V 18. a 19. storočí nachádzame takto písané názvy obce: 1715 - Nagy Paka (portálny súpis), 1703 - Egyház Paka, 1731 a 1791 - Nagy Paka (rim. kat. matrika), 1724 - Nagy Paka (taxálny súpis šľachty), 1754/55 - Possesio.

Vznik obce Paka môžeme klásť do 12. - 13. storočia, hoci samotné osídlenie na jej území bolo omnoho staršie, pretrvávalo kontinuitne už od strednej doby bronzovej. Najstaršia listinná zmienka o Pake je z roku 1250. Môžeme predpokladať, že obec vznikla ako jedno zo sídel žitnoostrovských dvorníkov, patriacich ku Bratislavskému komitátnemu hradu.

Dvorníci patrili v spoločenskom rebríčku arpádovského Uhorska medzi neslobodné, alebo len čiastočne slobodné obyvateľstvo. V Bratislavskej stolici sa uplatnila v 12. až 14. storočí veľmi silná nemecká kolonizácia. Nemcami boli osídlené okrem miest, hlavne územia na Záhorí, v podmalokarpatskej oblasti a hornej časti Žitného ostrova. Nemecké osídlenie sa tu udržalo počas celého stredoveku. Až začiatkom 16. storočia došlo na tomto území k silnému vyľudneniu následkom tureckých vpádov a dlhého pobytu španielskych žoldnierov, ktorí tu plienili. Do vyľudnených oblastí bolo dosídlené na prelome 16. a 17. storočia maďarské obyvateľstvo zo Zadunajska. Obce Veľká a Malá Paka (nem. Gross und Klein Kappeln) ležali v stredoveku na nemecko - maďarskej etnickej hranici, preto tu nemecké obyvateľstvo nedosahovalo takú početnosť ako v ostatných obciach ležiacich smerom k Bratislave.

V 16. storočí bola Veľká Paka viackrát vyplienená, o čom svedčí aj spustnutie fary. Pôvodné pakianske rody pravdepodobne zahynuli, alebo utiekli, pretože v tomto storočí sa stratili všetky stopy po nemeckom osídlení obce. Súpisy obyvateľstva a urbáre z druhej polovice 16. storočia a 17. storočia už žiadne rody s nemeckými menami obývajúce obec nenachádzajú. Veľká väčšina obyvateľov obce mala maďarské rodové priezviská. Nové nemecké, hlavne remeselnícke rody prichádzajú do obce až v 18. storočí. Nemecký názov obce však úplne nezapadol do zabudnutia, pretože ho spomína aj kartograf Lipszky vo svojom Repertóriu (Nagy Paka, Kis Paka, Gross Kappeln, Klein Kappeln).

Veľká Paka v rámci stredovekej správy panstva zastávala osobitú úlohu. Máme záznamy, že sa v obci často schádzali zemepanské súdy, na ktorých úradníci panstva riešili spory obyvateľov celého panstva. V pomoháčskom období nastali pre Veľkú Paku dve výraznejšie zmeny. Bratislava sa v roku 1536 stala hlavným a korunovačným mestom Uhorska.

Situácia sa však spočiatku po roku 1526 nevyvíjala pre obce z hornej časti Žitného ostrova priaznivo. Táto oblasť bola viackrát spustošená a vyplienená Turkami a proti nim bojujúcimi habsburskými žoldniermi. V roku 1526 sa kastelán Budínskeho hradu Ján

Bornemisza presťahoval s časťou kráľovského pokladu a dvora na Bratislavský hrad. V prebiehajúcich sporoch o uhorský trón medzi Ferdinandom Habsburským a Jánom Zápoľským sa pridal na stranu Zápoľského. Z tohto dôvodu hrad zakrátko dobyli Ferdinandove vojská. Podľa portálneho súpisu Bratislavskej stolice z roku 1553 sa v obci Veľká Paka nachádzalo 24 port (sedliackych dvorov), ktoré patrili Salmovcom.

Výsledkom činnosti Ecka Salma v správe Bratislavského panstva bol urbár spísaný v roku 1574. Podľa neho vieme, že vo Veľkej Pake hospodárilo 39 sedliakov s rodinami. K obci patril les zvaný Chandal, ležiaci v panstve Bratislavského hradu. V obci bol už aj majer.

V roku 1580 získal post bratislavského župana a hlavného kapitána Mikuláš Pálffy z Erdödu (1552 - 1600), významný krajinský hodnostár a protiturecký bojovník. Pálffyovci boli pôvodne len drobní zemania. V polovici 16. storočia však vynikli ako vojaci, výhodnými ženbami a priazňou Habsburgovcov zveľadili svoj majetok. Jeho brata Pavla (1653), môžeme považovať za najvýznamnejšieho člena rodu.

Zaslúžil sa aj o rozsiahle stavebné práce na Bratislavskom hrade (v rokoch 1635 - 1649), ktoré premenili tento stredoveký hrad na reprezentačné kráľovské sídlo. Počas županstva Pavla Pálffyho bol spísaný v roku 1646 aj nový urbár Bratislavského hradného panstva. Podľa neho vieme, že v obci Veľká Paka žilo 62 sedliakov, ktorí obrábali rôzne veľké majetky. V obci bola aj šľachtická kúria, ktorú vlastnil zemiansky rod Andrássyovcov. Kostol Svätého Ladislava bol v ruinách, len provizórne opravený. Vedľa kostola bola fara, ktorej patrili šiesti želiari (inquilini) a orná pôda. Nachádzame tu ešte krčmu (educillum) a mäsiarsky trh (macellum).

Pálffyovci vlastnili Bratislavské hradné panstvo, teda aj obec Veľkú Paku až do skončenia poddanstva v roku 1848. V jednotlivých obciach panstva si udržali majetky aj neskoršie, vo viacerých prípadoch až do roku 1945. Vo Veľkej Pake bol Pálffyovcom poštátnený majetok za prvej ČSR.

Do života novovekej uhorskej dediny významne zasiahla urbárska regulácia v rokoch 1767 – 1768, ktorá patrila k najvýznamnejším reformám cisárovnej Márie Terézie. Vzťahy medzi zemepánmi a poddanými upravené urbárskou reguláciou z roku 1768, ostali takto uchované prakticky až do skončenia poddanstva v Uhorsku v roku 1848. Marcovými zákonmi, prijatými revolučným bratislavským snemom v roku 1848 bolo poddanstvo zrušené.

Na reformy cisárovnej Márie Terézie nadviazal jej syn a následník Jozef II., ktorý panoval v rokoch 1780 – 1790. Jeho reformácia zasiahla aj uhorský vidiek. Najvýznamnejším činom bolo zrušenie nevoľníctva v roku 1785, ktorým sa odstránila osobná nesloboda poddaných. V 18. storočí mala obec maďarský názov Nagy Paka a mala 317 obyvateľov. Vlastnil ju senior pálffyovského rodu, gróf Ján Pálffy.

V roku 1785 v nej žilo rímsko – katolícke, maďarsky hovoriace obyvateľstvo. Stál tu kostol a fara. Hlavným zamestnaním obyvateľstva bolo poľnohospodárstvo, z ktorého sa platila aj kontribučná daň. V obci boli dvaja remeselníci. Domy vo Veľkej Pake boli z dreva (prútia) obchádzané hlinou. V obci sa nachádzala ubytovňa (quartir) vojakov, avšak vo veľmi dezolátnom stave.

Na začiatku apríla roku 1848 z poverenia grófa Ľudovíta Batthyányiho vyhlásili v Uhorsku zákon o občianskej zmene. Na základe nových zákonov sa skončil feudálny spoločenský poriadok, roboty, desiatky a ďalšie poddanské peňažné povinnosti. Trvalé vykúpenie z poddanstva bolo povinné. Zo zákona zanikla panská stolica, sudcovské právo zemepána, cirkevný desiatok.

Vo Veľkej Pake, Malej Pake a Čukárskej Pake sa právne otázky rozdelenia pôdy a jej prevzatie do skutočného vlastníctva zrealizovali v rokoch 1857 – 1859. Po rozdelení pôdy sa pakanskí gazdovia stali majiteľmi tej pôdy, ktorú po stáročia obrábali v potu tváre.

Na prelome 19. storočia patrili tri Paky k obvodnej lekárskej inácii v Trnávke. Richtári obcí, ktoré patrili k obvodnej lekárskej ordinácii, mali 18. decembra 1907 poradu v Trnávke predmetom rokovania boli voľby obvodného lekára. Vtedy rozhodli, že ordináciu obvodného lekára preložia z Trnávky do Blatnej na Ostrove.

V zmysle tohto rozhodnutia od roku 1908 sa o obyvateľov týchto troch obcí staral lekár z Blatnej na Ostrove. Tieto tri obce patrili do roku 1911 do jedného pôrodníckeho obvodu. V poslednom desaťročí 19. storočia spôsobovali problémy v mnohých obciach Žitného ostrova nákazlivé kiahne.

Roky prvej svetovej vojny nezmenili podstatne život obyvateľov Veľkej Paky, i keď vojnové ťarchy museli znášať aj oni. Väčšina mužov musela narukovať, pochodili front, bojovali pri Doberdó a boli aj v boji pri Pijave. V nasledujúcom roku po vojne (1919) bola na území Bratislavskej stolice veľmi chaotická situácia, teda aj v okrese Horný Žitný ostrov. Žitný ostrov sa dostal do Česko – Slovenska. Tri Paky aj naďalej patrili k obvodnému notárstvu v Mliečnom, k okresnému súdu a daňovému úradu v Šamoríne. Rímsko – katolícky veriaci patrili k farnosti vo Veľkej Pake, Židia k židovskej obci v Mliečne, evanjelici a kalvíni k šamorínskej cirkevnej obci. Kvôli zorganizovaniu Česko – Slovenskej armády nariadili v roku 1919 narukovanie brancov. V Česko – Slovensku nariadili 13. marca 1919 sčítanie ľudu. Vo Veľkej Pake žilo 316 obyvateľov v 55 domoch. Každá rodina, ktorá sa zaoberala chovom dobytka mala obrábateľnú pôdu.

V roku 1927 je úradné pomenovanie obce Veľká Paka NAGYPAKA. V roku 1929 sa nadhodila elektrifikácia obce, ale pre nedostatok peňazí sa neuskutočnila. Spotrebné družstvo HANZA kúpila pozemok na stavbu družstevného domu. V roku 1931 chce postaviť aj kultúrny dom. V dedine je pastiereň, ktorá slúži súčasne aj ako chudobinec.

Podľa vládneho nariadenia č. 169 z roku 1932 musí každá obec založiť do 9. júla 1933 Kroniku (Pamätnú knihu). V roku 1935 bolo rozhodnuté o postavení 6 - 7 m hlbokej verejne studne. V roku 1936 Veľkú Paku priradili k lehnickému obvodu. Zavedenie telefónu sa uskutočnilo v roku 1937, umiestnený bol v budove spotrebného družstva.

2. novembra 1938 pripojili južné oblasti Slovenska – vrátane veľkej časti Žitného ostrova – k Maďarsku. V Dobrohošti sa vylodenie uskutočnilo 5. novembra 1938. Šamorín a okolité dediny, teda aj Veľkú Paku, Malú Paku a Čukársku Paku, obsadil 1. prápor šopronského 4. pešieho pluku. Obyvateľstvo vítalo prichádzajúcich vojakov slávobránami. Nacionalistická propaganda zaslepila časť Maďarov žijúcich na Hornom Žitnom ostrove. Horlivci napadli nemaďarské obyvateľstvo, ktoré tu žilo od roku 1920. Domy utečencov a dobrovoľne odchádzajúcich obsadili. Hospodárske následky tzv. opätovného pripojenia sa ohlásili až neskoršie. Územnosprávne patrila Veľká Paka, Malá Paka a Čukárska Paka do Komárňanskej župy, do šamorínskeho okresu a k obvodnému notárstvu v Mliečnom.

Veľká Paka, Malá Paka a Čukárska Paka boli po stáročia samostatnými usadlosťami s vlastnou samosprávou. Osud obcí bol spoločný, spájalo ich tisíce nitiek, príbuzenské, priateľské zväzky, kostol a od polovice dvadsiatych rokov spájalo tri obce aj Spotrebné družstvo HANZA. Myšlienka zjednotenia troch obcí sa objavila už aj v predchádzajúcich desaťročiach, ale na ústredný príkaz začali zjednotenie až 12. decembra 1939. Ako prvé z troch zainteresovaných obcí sa problémom zjednotenia začalo zaoberať obecné zastupiteľstvo v Čukárskej Pake. Aj obecné zastupiteľstvo Malej Paky odoláva. Svedčia o tom zápisnice z roku 1939. Avšak ústredná moc sa ukázala silnejšia ako vôľa miestnych obyvateľov, a tak sa obce Veľká Paka, Malá Paka a Čukárska Paka zjednotili pod názvom VEĽKÁ PAKA v roku 1942.

Obyvateľstvo obce skoro pocítilo krvavú skutočnosť druhej svetovej vojny. Povolali na vojnu všetkých brancov Paky. Vojská druhého ukrajinského frontu začali v marci roku 1945 útok za oslobodenie Žitného ostrova. V Šamoríne a v okolí nedošlo k väčšiemu odporu, zachránila sa aj už zjednotená obec Veľká Paka.

Hneď po vojne sa dekrétom prezidenta Beneša č. 33/1945 zbavili všetkých príslušníkov maďarskej a nemeckej národnosti formou udelenia čs. štátneho občianstva. Zároveň s tým začalo systematickejšie osídľovanie Slovákov v etnicky maďarských oblastiach. Ďalšími opatreniami boli zrušenie škôl s vyučovacím jazykom maďarským. Štátne orgány sa snažili zmeniť etnickú skladbu obyvateľstva južného Slovenska aj násilnou deportáciou časti maďarského obyvateľstva do Čiech a uskutočňovala výmeny obyvateľstva s Maďarskom.