Dejiny... 📖

• Ako spomína Arnold Merva vo svojej knihe „Csodát neked“, Diakovce bol pôvodne pomenovaný ako Wag, pravdepodobne podľa rieky Váh, ktorá tu pretekala jedným zo svojich ramien. Neskôr, v roku 1296, sa obec nazývala Deákmonostor, a potom sa spomína ako Diaky.
• Počas desaťročí trvajúcich bojov nachádzali útočisko v tejto oblasti najmä bohatší šľachtici.
• 7.januára 1919 obsadili Diakovce československé vojská. Po niekoľkých rokoch sa život v obci vrátil do každodenného tempa a spomienky na padlých postupne bledli.
• Športový život sa začal prebúdzať v tridsiatych rokoch, keď bol založený prvý futbalový tím.
• Rok 1935 priniesol zmenu v kultúrnom živote obce. Bol postavený kultúrny dom, ktorý bol v tom čase najväčšou stavbou tohto druhu v okolí.
• Po znovupripojení obce k Maďarsku vznikol mlyn na papriku a továreň na destiláciu liečivých rastlín.
• Okolo sedemdesiatych rokov sa začala rozvíjať termálna kúpalisková oblasť, ktorá od tej doby priťahuje rekreantov. Toto obdobie bolo aj obdobím stavebných prác, počas ktorého bol postavený evanjelický kostol a fara.

Vzdelávanie 📚✏️

• V roku 1613 sa v listinách spomína „Škola v Diakovciach“. Prvá škola stála na mieste dnešnej rímskokatolíckej fary. Keďže reformovaní obyvatelia obce prispeli k výstavbe budov reformovanej cirkvi v Žihárci, školopovinné deti navštevovali reformovanú školu v Žihárci. Slabšie a choré deti však navštevovali miestnu katolícku školu.
• V roku 1791 postavila reformovaná cirkev v Diakovciach školu,, ktorá bola spočiatku postavená z prútov, hliny a trstiny. Neskôr, v roku 1806, bola škola rozšírená.
• Postupne sa zavádzala povinná školská dochádzka, a rodičia detí, ktoré nechodili do školy, museli platiť pokuty.
• V roku 1874 reformovaná cirkev postavila novú školu, ktorá nahradila starú, 83-ročnú hlinenú školu s trstinovou strechou. V roku 1928 bola slávnostne otvorená nová reformovaná škola. V tom istom roku bola postavená aj nová katolícka škola.
• Katolícku školu rozšírili, do ktorej chodil aj slávny rodák z Diakoviec, Serédi Jusztinián, ostrihomský arcibiskup a princímáš Maďarska.
• V roku 1919 sa v chráme objavili traja žandári, ktorí požiadali o cirkevné a školské zástavy. Keď sa obec stala súčasťou Československa, zaviedli do škôl výučbu slovenského jazyka.
• Povojnové zmeny sa dotkli aj detí z Diakoviec. Keď už obec nepatrila k Maďarsku, učiteľov hovoriacich po maďarsky nahradili slovenskými učiteľmi, čo sťažilo výučbu maďarským deťom. V septembri 1945 sa začala výučba v slovenčine.
• Od roku 1948 mohli študenti opäť študovať vo svojom materinskom jazyku.
• V septembri 1969 otvorila svoje brány nová dvojposchodová škola. Uvoľnená budova slovenskej reformovanej školy bola prerobená na slovenskú materskú školu.

Z príbehu života Ambrusa Grédiho: V roku 1968 bol v Diakovciach založený Maďarský mládežnícky klub Zrínyi Miklós, v ktorom bol Grédi hlavným tajomníkom. Organizovali autorské a čitateľské stretnutia, oslavy výročia a historické prednášky, no po dvoch rokoch klub zakázali. Neskôr pokračovali v organizovaní podujatí pod záštitou Csemadoku, ktorý bol tiež takmer zakázaný, ale nakoniec sa ho podarilo zachrániť. Grédi Ambrus bol významnou osobnosťou v Diakovciach, ochraňoval maďarskú kultúru a jazyk a bojoval za ich zachovanie.

O obci v súčasnosti 🏡

Doteraz obec Diakovce zrealizovala mnoho rekonštrukčných, stavebných a skrášľovacích projektov. Kompletnou rekonštrukciou prešli budovy školy, kultúrneho domu, maďarskej materskej školy, domu smútku a dopravnej dráhy. Bol vybudovaný vonkajší amfiteáter a vedľa materskej školy bolo zriadené detské ihrisko. V obci sa nachádza aj termálne kúpalisko, ktoré jeho nový majiteľ neustále modernizuje. Tradične sa tu konajú rodičovské plesy, poľovnícky ples, súťaže vo varení gulášu, degustácie vín a obecné slávnosti. V Diakovciach sa konali aj Národné oslavy svätého kráľa Štefana.

Škola
Žiaci školy v Diakovciach dosahujú významné úspechy a získavajú ocenenia. Viackrát boli ocenení na celonárodnej súťaži Tompa Mihály, na súťaži v rozprávaní ľudových príbehov Ipolyi Arnold, na medzinárodnej recitačnej súťaži „Magyarnak lenni“, na festivale Attilu Kaszása, na celonárodnej súťaži „Pislákoló mécses“ a na recitačnej súťaži Tibora Kulcsára. Bezproblémový chod školy naďalej podporuje vedenie obce, na čele s predchádzajúcim a súčasným starostom Kristínou Jakócsovou.

Zaujímavosti ✍️

• Počas bojov nachádzali útočisko v tejto oblasti hlavne bohatší šľachtici. Využívali svoje šľachtické privilégiá, najmä v oblasti predaja vína, čo spôsobovalo veľké škody pánovi. Poddaných tvrdo trestali, ak víno nekupovali v pánovej krčme.
• V rokoch 1865-66 zasiahla dedinu epidémia cholery, ktorá si vyžiadala veľa obetí.
• Počas bitky pri Tešedíku 19. a 20. júna 1849 boli delá cisárskeho generála Wohlgemutha rozmiestnené pri diakovskom kostole, odkiaľ strieľali na vojakov domobrany.
• V roku 1898 vzniklo „mlýnne družstvo“ a bol postavený prvý parný mlyn v okolí, ktorý fungoval až do konca päťdesiatych rokov.
• V lete 1944 boli židovské rodiny z dediny deportované do getta vo Šali a následne do nemeckých táborov smrti. Židovská komunita zanikla a ich modlitebňa na Hlavnej ulici bola tak poškodená, že ju museli zbúrať.
• Kardinál Jusztinián Serédi - svoje prvé vedomosti získal v rímskokatolíckej škole v Diakovciach. Vyznačoval sa mimoriadnym talentom. Následne študoval na kráľovskom katolíckom gymnáziu v Bratislave. Počas štúdií býval u príbuzných v Bratislave, ktorí ho začali prezývať kniežaťom. Často miništroval v kostole, čo ho inšpirovalo pri výbere povolania. Vstúpil k benediktínom v Pannonhalme, kde prijal rehoľné meno Jusztinián. V Pannonhalme pokračoval v štúdiách na gymnáziu. Univerzitu absolvoval v Ríme, kde získal doktorát z cirkevného práva. Potom zostal 23 rokov v Ríme a vrátil sa ako kardinál. V Pannonhalme bol vysvätený za kňaza. Svoju prvú omšu slúžil vo svojej rodnej obci, v Diakovciach. V roku 1941 znovu vysvätil starobylý kostol v Diakovciach. Bol arcibiskupom a kardinálom, vodcom maďarskej katolíckej cirkvi.
• Oblasť okolo futbalového ihriska sa nazýva trhoviskom, pretože až do II. svetovej vojny sa tu štyrikrát ročne konali trhy.
• Gaál József: 1946 – „Aj toho dňa sme mali ísť do školy, ale na hranici obce stáli vojaci a obrátili nás späť. Nikto nesmel ani vyjsť z dediny, ani do nej vstúpiť. Celá dedina bola oplotená a vo vnútri rozdávali biele lístky. Ten, kto dostal lístok, sa musel do dvoch hodín zbaliť, ale len do takej miery, aby si to mohol vziať so sebou, a potom ich už odvážali do vagónov. Deportáciu riadili českí vojaci.“
• Z príbehu života Lenky Nagyné Jónásovej: „V Diakovciach neprebiehali priame boje, ale dochádzalo k bombardovaniu. Ľudia sa vtedy uchyľovali do bunkrov, ktoré si postavili na dvoroch. Neskôr, keď prišli Rusi, ženy a dievčatá sa často ukrývali v bunkroch, pretože sa báli násilníckych vojakov.“
• V roku 1942 navštívil Diakovce slávny rodák obce, kardinál Jusztinián Serédi, pôvodným menom György Szapucsek, aby celebroval omšu. Bola to veľká udalosť pre vojnu sužovaný kraj. Zišlo sa veľké množstvo ľudí, a to nielen z Diakoviec, ale aj z okolitých dedín.

Zdroj: Csodát neked (Kniha)