Gabčíkovo je rýchlo sa rozvíjajúca obec, v ktorej žijú pracovití, milí a ochotní ľudia. Z nich viacerí veria v Boha, a medzi inými sa modlia aj za ostatných. Patrí medzi nich aj hlava obce Iván Fenes. Nebojí sa výziev a v rámci svojich maximálnych schopností hľadá vždy tie najlepšie riešenia. Nehovoriac o tom, že je to priateľský, obetavý občan nášho štátu.

Ivanovou srdcovou záležitosťou je jeho maďarskosť. Už roky robí všetko pre zachovanie maďarstva.

V meste sa podľa tradícií konajú rôzne slávnosti. Takými sú napríklad kostolná oslava, rodinný deň konajúci sa v septembri, vianočný sprievod, pochovávanie basy počas fašiangov, oslava seniorov a spomienkový deň 4. júna.

V obci vynikajúco funguje viacero organizácií a inštitúcií. Okrem toho sa veľký dôraz kladie aj na šport.

Gabčíkovo je jednou z najstarších uhorských usadlostí a spomína sa v listinách pod názvom Beys už v roku 1102. V listine z roku 1264 sa spomína Terra castri Zolgageur Bews, čo by sme mohli voľne preložiť ako Gabčíkovo, územie hradu Szolgagyőr. Tvar Bews sa do listiny dostal vďaka „chybe” flámskeho mnícha, autora kódexu, ktorý slovo zapísal tak, ako ho svojimi cudzozemskými ušami počul. Je to prirodzené, lebo napríklad Slovania pri počutí maďarského Bős počuli Beš. Čo však s názvom hradu Szolgagyőr? Kde mohol ležať?

Pred vytvorením stoličného systému bol mladý uhorský štát územnosprávne členený na hradné španstvá (várispánság), nuž a medzi Rábskym (Győrskym) a Bratislavským španstvom bol povýšený na územnosprávny celok aj hrad Szolgagyőr, ktorý ležal v blízkosti Malého Blahova (dnes časť Dunajskej Stredy). V čase tatárskeho vpádu hrad zanikol a kvôli absencii prírodných terénnych ochranných prvkov nížinný zemný hrad nebol nikdy obnovený.

Z hľadiska pôvodu názov Bős vychádza pravdepodobne z osobného mena. Čo sa týka letopočtu, možno predpokladať, že obec vznikla niekedy v prvých desaťročiach 11. storočia. V tom čase sa dnešné Gabčíkovo stalo súčasťou obcí v hraničnom pásme a boli tu usídlení Pečenehovia, ktorí strážili brod na potoku Čiliz, aby hlavná komunikácia medzi Győrom a Szolgagyőrom cez medveďovský brod bola bezpečná.

Miestny názov nachádzame v roku 1345 v mene Mateja Böősiho (Matej z Bősu). V súpise pápežských vyberačov desiatku bola obec uvedená ako Bess. V roku 1380 bol jeden „kráľov človek” (rozumej kráľovský hodnostár) nositeľom mena Lothardus de Böős.

Poľnému mestečku Bős udelil kráľ Matej 27. septembra 1468 výsadu usporadúvať týždenný jarmok. Podľa portálneho súpisu z roku 1553 Ladislav Amade platil daň z 23 port. Nevieme, či bola príčinou epidémia moru alebo nejaká vojna, ale faktom je, že v 16. storočí tu Amadeovci usídlili nemeckých kolonistov. Takto vznikla z obce s jedným názvom obec s názvami dvoma. V roku 1565 listiny totiž už spomínajú Magyarbős (Maďarský Bős) a Németbős (Nemecký Bős). Tieto sa neskôr spojili, ale názov časti, ktorá je bližšie k Ňáradu dodnes pripomína svoju nemeckú minulosť. Hoci ju Gabčíkovčania nazývajú hóštát, je jasné, že pôvodne jej názov znel Hochstadt.

Túto pečenežskú obec daroval Belo IV. (vládol 1235–1270) Amadeovcom. V tom čase je jej vlastníkom Lothard Amade, neskôr ju vlastnia jeho grófski potomkovia, takže väčšina Gabčíkovčanov bola až do zrušenia poddanstva v roku 1848 poddanými a želiarmi Amadeovcov, neskôr (po vymretí rodu po meči a po svadbe ich dcéry s potomkom grófskeho rodu) Üchtritz-Amadeovcov. Uhorský kráľ Ľudovít Veľký roku 1359 usadlosť spolu s chotárom daroval bratom Jána (syna bána Mikuláša Amadeho) Lothardovi, Štefanovi a Mikulášovi, pretože Ján nemal mužských potomkov.

Roku 1402 je zemepánom už aj človek menom Štefan Beusi (z Bősu). Na tunajších majetkoch Amadeovcov stál aj opevnený hradný kaštieľ s baštami a vodnou priekopou, ktorý v prestavanej podobe so štyrmi vežami stojí dodnes. Tu sa narodil a vyrastal významný maďarský básnik 18. storočia László Amade(1704–1764). Umelecké predmety zozbierané počas stáročí, aj cenný rodinný archív boli po skončení druhej svetovej vojny rozkradnuté a zničené. Zámocký park je riešený vo voľnom krajinárskom slohu a nachádza sa v ňom 12 druhov exotických drevín napr. sofora japonská, platan orientálny, pavlovnia plstnatá a iné).

V chotári obce sa preháňali ušľachtilé amadeovské kone a Üchtritzovcom patril aj jeden z najväčších cukrovarov v Bratislavskej stolici, ktorý fungoval v Gabčíkove v rokoch 1855–1876. V tom čase tu malo panstvo aj liehovar a pivovar. Na Dunaji bolo niekoľko mlynov patriacich Gabčíkovčanom.

V revolučných rokoch 1848–49 sa v chotári Gabčíkova odohrala menšia bitka medzi Rakúšanmi a postupujúcimi maďarskými honvédmi. V rokoch 1861 a 1867 obec pustošil rozsiahly požiar.

Listiny z 13. storočia uvádzajú niekoľko usadlostí v blízkosti Gabčíkova, ale stopy sa po nich strácajú už v stredoveku. K obci patria samoty Feketeerdő, Nagyvarjas, Kisvarjas, Tejke, Nagy erdő, Malomfölde, Falusziget, Kotliba a Ille.

Po vzniku prvej ČSR sa slovenský názov obce používal v tvare Beš, po roku 1948 dostala obec názov po Jozefovi Gabčíkovi, slovenskom rotmajstrovi, príslušníkovi paradesantnej skupiny Anthropoid, ktorý spolu s J. Kubišom spáchal na území protektorátu Čechy a Morava v roku 1942 atentát na ríšskeho protektora R. Heidricha. Gabčík padol v boji s nacistickými vojakmi v chráme sv. Cyrila a Metoda v Prahe.

V roku 1997 sa v obci konalo referendum, ktoré malo rozhodnúť, či bude obec znova žiadať o štatút mesta. Referendum bolo však pre nedostatočnú účasť občanov neplatné.

Podľa posledných údajov z roku 2001 mala obec rozlohu 5239 hektárov a v 1399 domoch žilo 5084 obyvateľov (4598 Maďarov, 417 Slovákov, 31 Čechov, 4 Moravanov, 4 Rómovia, 1 Ukrajinec 2 Rusini, 1 Nemec, 4 Poliaci).

Od 1. 1. 2016 sme oficiálne mestom.